Volia veža - Južné rebro
V závere nášho tatranského týždňa sme sa po Ihle v Ostrve a Velickom zube vybrali na Voliu vežu cestou zvanou Južné rebro. Táto cesta pozostáva zo štyroch dĺžok obtiažnosti III UIAA a lezie sa komplet po vlastnom istení, akurát štandy sú v nej borhákové.
Deň vopred som hľadal topo. Žiadne som nenašiel a zarazilo ma, že na tatry.nfo.sk bol iba nasledovný text:
Hore rebrom obchádzajúc ťažkosti.
Dnes už viem, že to bol úplne presný a dostatočný popis 😄, no vtedy mi prišiel príliš strohý a vyvolával vo mne skôr pochybnosti. Hľadal som teda ďalej a potešilo ma, keď som na blogu Matúša Ondrejku našiel podrobnejší opis cesty. Po jeho prečítaní som nadobudol presvedčenie, že by sme to mali zvládnuť, a tak sme vo štvrtok išli na to.
Zaparkovali sme dole pri záchytnom parkovisku a po asfaltke (modrá značka) sme vyšli k Popradskému plesu. Odtiaľ sme pokračovali ďalej po modrej až k Rázcestiu nad Žabím potokom, kde sme odbočili doprava na červenú značku smerujúcu na Rysy. Na úrovni Žabích plies sme odbočili doľava a popri ich brehu sme podľa mužíkov pokračovali až pod Voliu vežu. Nástup pod stenu vyžaduje dobrú kondíciu, v podstate je to niečo ako vyjsť na Rysy.
Prvé tri dĺžky sme liezli po pravej strane rebra priamo hore mojím obľúbeným systémom “kade pustí”. Medzi druhou a treťou dĺžkou sa nám zopsulo počasie, začalo pršať a zhoršila sa viditeľnosť. Na treťom štande sme teda váhali, či odtiaľ zlaníme dole alebo to dolezieme. Po krátkej debate sme ale nakoniec predsa len pokračovali do štvrtej dĺžky. Kvôli oblačnosti sme si však nevšimli štand, ktorý bol mierne vľavo a odliezli sme doprava. Tým sme si do cesty zbytočne pridali dva ľahšie bouldre a následne sme ešte museli postaviť posledný štand na vlastnom istení. Relatívne jednoduché Južné rebro sme si tak nechtiac trochu skomplikovali.
Keď sme dorazili na vrchol, dážď ustal a oblačnosť sa rozostúpila.
360° fotografia: Pri vrchole Volej veže
Pre zostup sme si zvolili cestu popri hrebeni poľskou stranou. Tade sme zišli až k Východnej volej štrbine a odtiaľ po slovenskej strane žľabom dole späť k začiatku lezeckej cesty. K autu sme sa vrátili rovnakou trasou, ako sme tam došli, t.j. podľa mužíkov späť na červenú značku pri Žabích plesách, červenou dole na Rázcestie nad Žabím potokom a modrou dole až k záchytnému parkovisku.
Čo sa časov týka, sú samozrejme individuálne, no pre úplnosť ich tu uvediem. Nástup z parkoviska pod rebro nám zabral tri a pol hodiny. Po rebre sme hore liezli dve a trištvrte hodiny. Zostup z vrcholu pod rebro nám trval hodinu a štvrť. Zostup od rebra na parkovisko s rýchlym obedom na Popradskom plese nám zabral ďalšie tri hodiny. Suma sumárum od auta k autu nám to teda trvalo takmer jedenásť hodín.
Čo sa výbavy týka, mali sme so sebou našu už overenú tatranskú sadu: 60 metrové dvojičky, sadu friendov, sadu asymetrických vklínencov, sadu tricamov, horské expresky, karabíny na budovanie štandov, lezečky a vysielačky.
Komentár k článku mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.