Velický zub - Jubilejná
Po upršanom pondelku na Ihle v Ostrve sme sa v utorok rozhodli vyskúšať cestu Jubilejná, ktorá vedie na Velický zub nad Sliezskym domom. Cesta má obtiažnosť IV UIAA a je detailne popísaná v tope od Martina Murára, ktorý je jej spoluautorom.
Za normálnych okolností by sme sa snažili vyraziť skoro ráno, aby sme sa vyhli letným poobedným búrkam. Na celý deň sme však mali hlásenú iba oblačnosť, žiadne búrky, a tak sme si povedali, že pôjdeme liezť až poobede. Dúfali sme, že doobeda cesta po včerajšom daždi aspoň trochu preschne. No a ona síce úplne nepreschla, ale za to na nej okrem nás nebolo ani nohy. A to je veru čo povedať, lebo zo všetkých strán počúvam, že sa jedná o extrémne populárnu cestu, v ktorej často zvykne byť nalezených viacero družstiev naraz.
Jubilejná je podľa mňa tak populárna najmä preto, lebo je v rámci Tatier absolútnym unikátom. Je totiž vynikajúco preistená. Sú na nej štandy s reťazami a tiež dostatok postupových borhákov. Kde tu sa síce zíde aj friend, ale v zásade sa jedná o športovo odistenú cestu s deviatimi dĺžkami. Ak teda začínate s lezením v Tatrách a ešte sa úplne necítite na lezenie po vlastnom, tak Jubilejná je presne to, čo hľadáte.
Okrem istenia tu však veľkú rolu zohráva aj lokalita. Nastupuje sa tu jednoduchým turistickým chodníkom a lezci majú po celú dobu vizuálny kontakt so Sliezskym domom. Podvedome teda vedia, že civilizácia je blízko a necítia sa v tých drsných horách až tak úplne opustení. Môže to znieť divne, ale sú to také drobnosti, ktoré môžu začiatočníkom výrazne psychicky pomôcť.
Dosť však bolo mudrovania, poďme si povedať, ako to celé prebiehalo 🙂
Zaparkovali sme v Tatranskej Polianke a po zelenej turistickej značke sme vyšli na Sliezsky dom. Odtiaľ sme pokračovali tiež po zelenej smerom na Poľský hrebeň. Minuli sme Velický vodopád a zhruba na úrovni Kvetnicového plieska sme pri megamužíkovi odbočili z turistického chodníka doprava. Prvý štand sme našli blízko pamätnej tabuľky horolezca, ktorý tam zahynul v roku 1983.
Liezli sme so 60 metrovými dvojičkami a na nohách sme tentokrát už mali lezečky. Používali sme klasické skalkárske, ale aj horské expresky a cestou sme zhruba päťkrát založili aj nejaký ten friend. V úvodných dĺžkach sme sa zo štandu na štand bez problémov videli aj počuli, takže nebol problém spolu komunikovať. Neskôr sme sa dorozumievali cez vysielačky. Na vrchol sme pohodovým tempom dorazili za tri a pol hodiny.
Trošku ma prekvapilo, aká bola v stene zima. Liezli sme v auguste, nastupovali v kraťasoch, bolo teplo, no pri lezení som na seba obliekol takmer všetko, čo som mal so sebou. Niet sa ale čomu diviť, veď Jubilejná končí vo výške okolo 2000 metrov nad morom.
360° fotografia: Na vrchole Velického zubu
Zostupová cesta vedie vedľajším žľabom a je v nej viacero zlaňovacích bodov a stanovíšť. My sme ju však tak nejak prirodzene zostúpili takmer celú pešo a zlanili sme iba z posledného stanovišťa. Trvalo nám to zhruba hodinu. K autu sme sa vrátili rovnakou trasou, t.j. po zelenej na Sliezsky dom a odtiaľ opäť po zelenej do Tatranskej Polianky.
O vylezení Jubilejnej som sníval od prvého momentu, keď som sa o nej dozvedel. Pôvodne som chcel do nej nastúpiť už minulý rok, hneď po absolvovaní kurzu viacdĺžkového lezenia, no prekazil mi to skorý sneh. Vďaka tomu som sa na ňu dostal až po absolvovaní základného kurzu horolezectva a veru som rád, že som tam nešiel skôr. Bez predchádzajúcich skúseností s tatranským lezením by som sa v nej určite necítil komfortne.
Komentár k článku mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.