Hohe Wand - Návrat na Wienersteig

Krajina: Rakúsko
Typ: Viacdĺžkové lezenie
Obtiažnosť: 3+
Topo a info: thomasbehm.at alebo bergsteigen.com alebo Alpinkletterführer Hohe Wand (cesta č.102)
Parkovanie: 47.80589383620996, 16.0045496102046

Cestu Wienersteig na Hohe Wande som prvýkrát liezol len pred dvomi týždňami a napísal som o tom samostatný záznam. S Jančim sme si vtedy posledné tri dĺžky Wienersteigu kvôli zápche vymenili za dve dĺžky zo susedného Fredsteigu. Najskôr mi to vôbec nevadilo, no po pár dňoch ma to začalo škrieť, a tak som hľadal spôsob, ako sa tam čo najskôr vrátiť.

Na spoločný výlet sa mi tentoraz podarilo naverbovať Peťa, s ktorým sa poznáme z tatranského kurzu. Predpoveď na sobotu však hlásila viac než 30 stupňov, čo na juhovýchodne orientovanom Hohe Wande predstavuje čisté peklo. Zábavu mala navyše vygradovať aj poobedná búrka, takže bolo treba vyraziť čo najskôr…

Bratislavu sme teda opúšťali o štvrtej ráno a o šiestej sme už začínali liezť.

Prvé tri dĺžky sme liezli klasicky. Po krátkom choďáku sme si štvrtú s piatou spojili do jednej a následne sme ďalším choďákom došli až pod jaskyňu Wienerhöhle.

Šiesta dĺžka viedla priamo do jaskyne a keďže sme si ešte stále užívali ranný tieň, mali sme čas spraviť tam takúto 360-ku:

360° fotografia: Pri jaskyni Wienerhöhle.

Po vylezení siedmej dĺžky som nad jaskyňou hneď pri prvej príležitosti zaštandoval. Z predchádzajúcej návštevy som si totiž stále živo pamätal, ako sa nám v tejto stromami husto porastenej časti zaseklo lano.

Ôsmu dĺžku sme doslova vybehli pomedzi stromy a až pri písaní tohto textu som si v knižnom sprievodcovi všimol, že sa po traverze doprava zrejme dala aj liezť. Nevadí, nabudúce to overím 🙃

Od deviatej dĺžky sme už liezli na slnku. Táto dĺžka už pre mňa bola nová a viedla popod strmú stenu k vŕtanému štandu.

Desiata dĺžka viedla onou stenou priamo hore a bola celkom dobre odistená. Aj ona končila na borhákovom štande, z ktorého sa pokračovalo traverzom doprava.

Pri traverzovaní jedenástej dĺžky som narazil na štand, ktorý síce vyzeral lákavo, ale mal som z neho divný pocit. Vedel som totiž, že nasledujúca dĺžka má viesť cez platňu a ja som odtiaľ žiadnu nevidel. Štand som teda využil len na postupové istenie a traverzoval som ďalej. A spravil som veru dobre, pretože po pár metroch som našiel ďalší vŕtaný štand a nad ním som hneď na prvý pohľad rozoznal v sprievodcovi opisovanú platňu Wienerplatte.

Ťahanie v dvanástej dĺžke síce vychádzalo na Peťa, no ten mi ho kamarátsky prenechal. Veľmi ma tým potešil, lebo práve táto dĺžka bola hlavným dôvodom, prečo som sa na Wienersteig vrátil. Podľa sprievodcu je totiž dvanásta dĺžka s platňou Wienerplatte najkrajšia z celej cesty.

Približne dva metre nad štandom som prevliekol slučku cez ukážkové skalné hodiny, o ďalšie dva metre vyššie som do špáry založil frienda a bezpečne postavený na malej polici som spravil túto 360-ku:

360° fotografia: Rampa s kútom a platňou Wienerplatte.

K prvému borháku mi síce stále zostávalo dobrých šesť metrov, no podarilo sa mi založiť ešte jedného frienda, takže mi veľký odlez nevadil. Spätne to hodnotím tak, že friendy sme so sebou asi ťahali zbytočne. Borháky boli na Wienerplatte síce dosť ďaleko od seba, no lezenie tam nebolo nijako extra náročné a vďaka kútu boli platňové úseky relatívne ľahko zvládnuteľné.

Posledná trinásta dĺžka bola kratučká a doviedla nás na záverečný hrebeň.

Hrebeň sme liezli súbežne a keď sa predo mnou z ničoho nič vynorila skupinka kozorožcov, tak som si nebol istý, čo mám robiť. Zlaňovať sa mi však nechcelo, a tak som sa začal krok po kroku pomaly posúvať vpred. Kozorožce sa našťastie uhli nabok a my sme potom plynulo došli až pod vrcholový kríž, kde nás čakala posledná vyšmýkaná stienka.

Stienku sme samozrejme zvládli a Wienersteig bol hotový.

V diaľke sa už ozývali hromy, takže sme si bez zbytočného otáľania pobalili výbavu a presunuli sme sa k chate Wilhelm Eichert Hütte. Tam sme využili výdobytky rakúskej civilizácie v podobe bufetu a WC s tečúcou vodou 🙂

Pri zostupe po modrej turistickej značke nám trochu zapršalo, no ten pravý letný lejak sa spustil až pri nasadaní do auta. Naplánovali sme to veru parádne 😎

Čo dodať na záver? Wienersteig nesklamal ani pri druhej návšteve a dvanásta dĺžka cez Wienerplatte bola naozaj luxusná. Určite sa mi kvôli nej oplatilo vrátiť.

P.S. Lezecky sa mi tentoraz cesta zdala až príliš ľahká, no myslím si, že pri opakovaní cesty je to úplne prirodzené.

Komentár mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.