Puig d'en Galileu - Neplánovaný vrchol

Krajina: Španielsko
Typ: Turistika
Topo a info: conselldemallorca.es
Parkovanie: 39.812403615068824, 2.8896554955746248

Tento rok som mal ísť prvýkrát v živote na Malorku a pôvodne som tam chcel ísť bicyklovať. Keď som ju však v máji objednával, ešte som netušil, že ma v júni zradí platnička. Októbrový odlet sa nekompromisne blížil a ja som stále nebol schopný na bajku odkrútiť viac než polhodinu. Najskôr som chcel celý výlet zrušiť, no potom mi manželka poradila, nech si namiesto bicykla požičiam motorku.

Nápad to bol síce skvelý, no mal som z neho trochu obavy. Ešte nikdy som si totiž nepožičiaval ani auto, ani motorku a na motorke som nesedel viac než 20 rokov. Nakoniec však všetko prebehlo úplne hladko. Vo Vespa Lovers mi požičali žltulinkú Vespu s automatickou prevodovkou a s ABS, takže stačilo, aby som sa nepúšťal riadidiel a vozila ma prakticky sama.

Po prvom dni strávenom na motorke som si však uvedomil, že ma jazda na nej, rovnako ako jazda na aute, vôbec nebaví. Na ďalší deň som si preto hľadal nejaký alternatívny program a spomenul som si, že v podcaste To je vrchol! som nedávno počúval epizódu o Malorke venovanú diaľkovej turistickej trase GR221.

Povedal som si, že by bolo super prejsť si z nej aspoň kúsok a ak by sa mi pri tom podarilo vyliezť aj na nejaký kopec, bola by to úplne paráda. ChatGPT mi dal tip na trasu, ktorá viedla na Puig d’en Galileu (1181 m), desiaty najvyšší kopec na celom ostrove. Trasu som si pre istotu ešte overil v mapách a program na ďalší deň bol jasný.

Po raňajkách som sa z prímorského mestečka Alcúdia presunul na horský priesmyk Coll de sa Batalla. Parkovisko tam o pol jedenástej už síce bolo plné, no maličkú Vespu sa mi tam ešte podarilo natlačiť. V neďalekej kaviarni som si dal kávu a pohodovým krokom som vyrazil smerom ku kláštoru Lluc, kde som sa napojil na GR221.

Spočiatku som kráčal po upravených kamenných chodníkoch, ktoré mi viac než turistický chodník pripomínali staroveké mesto. Okolo mňa rástlo množstvo olivovníkov a dubov vždyzelených, ktoré poskytovali dostatok žaludí pre všadeprítomné divé kozy. Takýto typ lesa som doteraz nepoznal a každý jeden krok som si nesmierne vychutnával.

Keď som sa po hodinke stúpania vynoril z lesa, začali sa mi otvárať výhľady na okolité kopce a more. Po ďalšej polhodinke som sa ocitol na planine plnej vysokých tráv. U nás som také videl len v záhradníctvach, kde sa predávajú ako okrasné trávy. Na Malorke však rástli úplne všade a pre mňa to bolo opäť niečo nové a exotické.

Po dvoch hodinách chôdze mi na vrchol Puig d’en Galileu chýbalo už len pár desiatok metrov. Vtedy sa však po mojej pravici vynoril skalný masív Puig de Massanella (1364 m), druhého najvyššieho vrchu ostrova, a okamžite ma pobláznil. Hlavou mi prebehlo, že je celkom blízko a že sa tam v pohode dostanem. Letmo som nakukol do mapy a bez váhania som vyrazil za novým cieľom.

Než zo mňa opadlo prvotné nadšenie, zbehol som smerom k Massanelle asi 100 výškových metrov. Znova som nazrel do mapy a uvedomil som si, že táto odbočka mi pridá k výprave minimálne tri hodiny. Triezvo som prehodnotil svoje fyzické aj časové možnosti a došlo mi, že dnes to nedám. Od Massanelly som teda s ťažkým srdcom upustil a vrátil som sa späť k pôvodnému cieľu.

Z vrcholu Puig d’en Galileu (1181 m) som mal skvelý výhľad nielen na už spomínaný Puig de Massanella (1364 m), ale aj na najvyšší vrch ostrova Puig Major (1436 m). Ten je však pre verejnosť uzavretý, pretože sa na ňom nachádza vojenská základňa.

360° fotografia: Na vrchole Puig d’en Galileu

Na moje prekvapenie som na vrchole stretol chalana z Čiech a trojčlennú rodinu zo Slovenska. Pokecali sme a postupne sme sa s párminútovými rozostupmi všetci pustili dolu po hrebeni. Neviedol ním síce žiadny oficiálny chodník, no v apke Mapy.com bola na ňom prerušovanou čiarou vyznačená trasa, ktorá končila priamo na parkovisku pri mojej motorke.

Zostupoval som prevažne skalnatým terénom. Prvých pár desiatok minút som si cestu vyberal intuitívne, no v lese som nakoniec prešiel na permanentnú navigáciu podľa mapy. Bez nej by som trasu hľadal naozaj len ťažko. Síce som tu a tam stretával kamenných mužíkov, no väčšinou boli takí malí a nenápadní, že som ich zbadal až vtedy, keď som o nich takmer zakopol.

Nekonečným lesom podobným Hohe Wandu som nakoniec došiel k pasáži zvanej Pas de sa Rebollada, kde bolo treba pár metrov zliezť. Nebolo to nič náročné, ale keby mi mapa neukázala, že mám ísť tade, asi by som tade radšej nešiel.

Po necelej hodine a pol zostupu som o štvrtej dorazil na parkovisko. V neďalekom obchode som si kúpil pitie, prezliekol som sa zo spotených vecí a vyrazil som späť do Alcúdie. Túru na Puig d’en Galileu považujem svoj najväčší zážitok z Malorky. A čo bolo najlepšie, platnička ma na nej vôbec netrápila. Ani som nevedel, že s ňou niečo mám.

Komentár mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.