Ďen blbec na Hohe Wande

Poznámka na úvod: Tento článok opisuje náš prvý, neúspešný pokus o vylezenie cesty Betty & Paul. Dnes už máme za sebou aj druhý, úspešný pokus a článok o ňom obsahuje nielen detailnejší popis trasy, ale aj fotografie kľúčových miest.

S Tomášom sme sa vybrali do Rakúska na viacdĺžku Betty & Paul.

Z Prešporku sme vyrazili o siedmej ráno. Až po Viedeň pršalo. Na Hohe Wande slniečko. Vystúpili sme z auta a začalo popŕchať. Nevadí, tak aspoň nájdeme, kde tá cesta začína. Našli sme. Prestalo pršať. Skala za pár minút vyschla. Paráda, ide sa na to.

Tomáš natiahol prvú dĺžku. Leziem za ním. Po pár metroch nie som schopný nastúpiť do špáry. Dojím presku. Stúpam na nit. Keby ma videl Igi, tak si ma okamžite maže z telefónu. Doliezam na štand a mám dosť. Nechápem jak to ten chlapec mohol natiahnuť. Mám vyťahané ruky a som mokrý jak myš.

Obzeráme druhú dĺžku s traverzom a špárou. Vyzerá byť vysoko nad moje schopnosti. Naliezam. Na traverze dojím presky aj erárnu lanovicu. Vstupujem do špáry. Revem jak Adam Ondra a ťahám sa hore ako sa len dá. Došiel som na štand. Klepú sa mi kolená.

Tomáš ťahá tretiu dĺžku. Doliezam za ním. Oproti predchádzajúcim dvom dĺžkam to bola prechádzka ružovou záhradou.

Betty je za nami. Robím rýchlo 360-ku, nech mám z cesty aspoň nejakú pamiatku.

360° fotografia: Na vrchole cesty Betty

Hľadáme Paula. Aha, tu je nejaký komín a vyzerá leziteľne. To bude ono.

Naliezam štvrtú dĺžku. Prvá preska, druhá preska. Kámo, tie rakúske štvorky sú riadne husté. No nič, leziem ďalej. Končím v ďalšom vyšúchanom komíne. Neviem čo ďalej. Vykúkam z komína a vidím štand. Som zachránený. Štandujem vo fest nepohodlnej pozícii. Vyzúvam sa. Je tam mrte mravcov. Nevadí, radšej mravce jak ten komín. Tomáš dolieza za mnou. Pozeráme topo. Vôbec nič v ňom nesedí. No však poďme ďalej. Už sme skoro hore.

Tomáš nalieza na piatu dĺžku do komína. Čaruje, no je zjavné, že balansujeme na hrane našich schopností. Prehadzujem istenie zo štandu na istenie o seba. Snažím sa mu pomáhať. Cítim jak mi mravce lezú po nohách. Našiel ďalší štand. Šiesta dĺžka v päťdĺžkovej ceste? Fakt tu nič nesedí.

Tomáš hlási, že štandovať nemá význam, lebo ďalej to aj tak nepôjde. Nechce to však vzdať, a tak pár krát skúša liezť ďalej. Nejde to. Osadzuje majlonku a ja ďakujem svatej prostote, že nemusím liezť za ním. Spúšťam ho k sebe na štand. Ako naschvál sa mu pri tom vyhákne vysielačka a letí dole stenou.

Dohadujeme ústup. Stratégia je jasná. Jak sme tam doliezli, tak odtiaľ aj zlezieme.

Zlaňák štvrtej dĺžky cez borhák a erárnu majlonu v nite OK.

Tretiu dĺžku nie je skade zlaniť. Vystupujem z komfortnej zóny a lanom obhadzujem strom. Ten, čo je na fotke za mnou. Sedí pod ním české družstvo a vraví, že to bude v pohode. Vyzerajú, že majú niečo za sebou, tak im verím a púšťam sa dole. Všetko OK.

Druhá dĺžka bude prúser. Treba ju zlaniť doboku a potom poriešiť traverz. Prevliekame lano cez borhák a nit, v ktorom nechávam HMS-ku, lebo majlonku nemám. Spúšťam sa. Cestou zapínam presky, aby ma neodstrelilo od steny. Hákujem preskami nity, dojím čo sa dá. Rakúsky lezec ma z prvého štandu pozoruje s otvorenými ústami. V nemom úžase zabúda doberať svojho parťáka. Bojujem s traverzom. Z kabelky mám guču. Zasekla mi reverzo. Prúsik sa kúše jak sprostý. Past vedle pasti. Málo živý doliezam k rakušákovi na štand. Zazerá po mne, keď sa tam chcem zapnúť. Rukami nohami sa dohadujeme, že kde a jak sa zapnem. Lano kotvím loďákom do štandu, aby Tomáša neodstrelilo. Tomáš sa spúšťa a zbiera presky. Má čo robiť, aby sa dostal dole. Rakušáci zlaňujú preč. Netuším, či sme ich vyhnali, alebo došli len na jednu dĺžku. V tej chvíli mi to je ale jedno. Starám sa o Tomáša a čo najviac mu doťahujem lano. Tomáš dolieza ku mne na štand. Prvý krát ho vidím ustatého.

Zlanenie prvej dĺžky zo štandu s dvomi erárnymi mailonami je už malina. Teda ak by sme nemali 80-ku lano, tak by to malina nebola. Kratšie by nám na zem stále nedosiahlo.

Sme dolu. Živí a zdraví.

Nebolo to ale bez obetí. Ostala tam jedna mailona, jedna HMS-ka a jedna vysielačka. Hľadali sme ju. Aj sme ju skúšali prezvoniť. Po páde zo sto metrovej steny sa jej už ale zvoniť nechcelo. Nevadí, všetky tie veci sa dajú dokúpiť. Hlavne, že sme dole.

O šiestej večer po celodennej šichte sadáme do auta a po diaľnici valíme domov.

Tomáš cestou znova pozerá topo. Checkuje YouTube. Zisťuje, kde nastal problém. Je to jasné. Nebol to Paul. Bol to Der alte Wolf. Už len z toho názvu je jasné, že sme tam nemali čo robiť. Tie husté štvorky boli šestky. Hohe Wand nás zas raz vycvičil. Bude to znieť divne, ale som mu za to vďačný. Lebo sme si vyskúšali ústup, o akom sa na kurzoch iba rozpráva a dalo nám to viac ako keby sme to úspešne doliezli.

Ponaučení je viacero:

• Stupnica obtiažnosti ja na Hohe Wande o dosť tvrdšia než v okolí Bratislavy. Ku všetkému treba pripočítať aspoň jeden stupeň.
• Nestačí mať vymyslené kade sa bude liezť. Treba mať vždy poriadne premyslené aj kade sa bude zdrhať.
• Viacdĺžky treba liezť s dvojičkami aj keď sú dobre preistené. Pri núdzovom zlaňovaní sa každý jeden meter lana hodí.
• Zlaňovanie cez traverz je extrémny vopruz. Ak sa dá, treba sa mu vyhnúť.
• Keď máš viacero indícií, že nie si v správnej ceste, tak v správnej ceste nie si.
• Treba so sebou nosiť majlonky. Veľa majloniek 🙂

Komentár k článku mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.