Kozí štít - Južný pilier a Stanislawski

Na záver tatranského kurzu sme sa vybrali na Kozí štít, kde nám Igi naordinoval kombináciu ciest Južný pilier a Stanislawski.

Južný pilier začínal najťažšou dĺžkou za V UIAA a v našom trojčlennom družstve sme sa nejak zhodli, že ju natiahnem ja. Mal som pred ňou veľký rešpekt a možno aj vďaka tomu som relatívne dobre ustál prvý kritický moment, keď sa mi na jednom chyte zošmykla ruka.

Štandy v Južnom pilieri sú borhákové a je tam aj pár samostatných borhákov. Jeden z nich som v tretej dĺžke využil na vybudovanie neplánovaného štandu, pretože za ním nasledovala mokrá stienka a chcel som byť s chalanmi v ťažkých chvíľach pokope 💩

Po štyroch dĺžkach v Južnom pilieri sme zbalili laná a stúpajúc strmými mokrými trávami sme traverzovali do cesty Stanislawski. V týchto trávach ma čakal druhý kritický moment, keď sa so mnou vytrhol locker. Locker našťastie letel do doliny bezo mňa, ale tento zážitok som rozdýchaval ešte hodnú chvíľu.

Z cesty Stanislawski sme pôvodne chceli preliezť posledné dve dĺžky, no prvá z nich bola totálne mokrá, a tak sme doliezli iba tú poslednú, kde sme si museli postaviť štandy na vlastnom istení. Pre mňa to bol tretí kritický moment, lebo štandom na vlastnom som vôbec alebo vôbec neveril. Štandy to ale aj napriek mojim obavám vydržali a my sme si užili nádherne vzdušnú záverečnú dĺžku.

360° fotografia: Na vrchole Kozieho štítu

Z vrcholu Kozieho štítu sme potom zadnou stranou hrebeňa zišli do Východnej/Prednej Kozej štrbiny a odtiaľ jasne vychodeným chodníkom rovno dole k Červenému plesu na turistickú značku.

V porovnaní s Východnou Žeruchovou vežou a Kozou kôpkou predstavoval Kozí štít úplne iný level lezenia a pripravil mi viac než dosť kritických momentov. Normálne som bol po ňom rád, že budem mať od lezenia na chvíľu pauzu 🙃

Komentár k článku mi môžeš nechať na Instagrame alebo mi ho môžeš poslať na e-mail.